V poslednom čase sa viac a viac zamýšľam nad tým, prečo je empatia v dnešnej dobe tak zatracovaná či potlačená. Dnešná doba nedovoľuje vypovedať svoj názor v práci. Ak prejavíte kolegialitu a tá je nežiadúca - ste odpisaní. Už dlhé roky robím aktivity pre ľudí so zdravotným handicapom, osvetu pre verejnosť v oblasti zdravia a prevencie kožných ochorení v rámci OZ, aj keď moja profesia je pedagóg. Robím to rada a nezištne. Naučilo ma to veľa. Hlavne sa dívať na problémy zo strany toho druhého - no realita mojej každodennej praxe je iná. Kladiem si otázku: „Koľko búrok ešte treba ustáť, aby sme sa na veci vedeli pozrieť aj zo strany toho druhého?" Čítame samé múdre rady ako zdravo žiť (no ži zdravo, keď nemáš na to), choď si užívať relax (zvlášť keď si časovo obmedzený a peňaženka ti to nedovolí), atď... Stretávam ľudí, ktorí stále pracujú, neutrácajú nazvyš a predsa si to dovoliť nemôžu. A tak je pre nich niekedy obtiažne sa riadiť heslom „V zdravom tele zdravý duch"...a keby aj ako chceli svoj život s handicapom zlepšiť a zmeniť niekedy to nejde... Vieme sa vcítiť a pochopiť to?
A preto mi nedá to nepovedať, že každá ľudská bytosť je jedinečná, o tom asi nik z nás nepochybuje. Spája nás, že sme z mäsa a kostí, že dýchame spoločný vzduch, každý máme svoje plusy a mínusy. Dnes sa do popredia dostáva človek v pojme estetického vnímania krásna a dokonalosti. Vrodené vady alebo získaný handicap je na obtiaž. Často sa používa pojem postihnutý. No tí, ktorí pracujú a stretávajú sa s ľuďmi, ktorí majú určitý handicap, vedia, že to tak nie je. Že sú to často výnimočné bytosti, plné citov, emócií, sú nám priateľmi a v našej spoločnosti plnohodnotnými členmi so všetkými svojimi právami.
Každý si vyžaduje individuálny a citlivý prístup. Potreba porozprávať sa s niekým o svojom probléme by malo byť ľudskou vlastnosťou a potrebou.
Lebo podelenie sa o svoju bolesť je polovičnou bolesťou.
